v3v3r

Nikto ju nemá rád. Tú skutočnú. Nemyslím tú, keď si chlapec nameria 37.1 a mama začne odpoveď „Dobre, môž...“, už letí k počítaču aby na facebook vycapilo „Hahá, ulial som sa zo školy, buzíci!“. No iný prípad je to, keď človek cestou zo školy uvažuje, či sa oplatí v tej provokatívne červenej elekričke vôbec byť, že či nie je lepšie vystúpiť na najbližšej zastávke a ledabolo sa hodiť pod lavičku, akokoľvek špinavú a aj keď posledné zvyšky zdravého rozumu prevládnu a podarí sa človeku prísť domov, cestou, ktorá sa zdala dva krát dlhšia a aspoň päť krát namáhavejšia, tak po finálnom zaľahnutí, bez akéhokoľvek vyzliekania, nemôže zaspať kvôli slnečným lúčom, ktoré svietia priamo do očí, a kvôli horúčke, vyvolávajúca pocit predsmrtnej agónie pretože číta jasne nad 38. Po prevalení sa na druhý bok, kvôli stupidnému slnku, letmo padne zrak na monitor počítača a na to iritujúce svetielko, ktoré si dovoľuje blikať v tento hlúpy prvý jarný deň. Avšak zmorený útrapami vyvolanými chorobou, sa radšej prevalím na brucho, než by som vstával a to kruté, bezcitné svetielko vypol. Po piatich minútach sa zobudím a nestačím sa čudovať prečo mám na vankúši oslintaný mokrý fľak, ktorému nechýba nejaká špecifická farba, kvôli neumytým zubom po príchode domov. Zuby si umyť nevládzem, prevrátim vankúš na druhú stranu a sám sa otočím späť na prvý bok. Potom vydám zmučený vzdych udatného bojovníka, zmietaného morom, či inou oveľa zákernejšou chorobou. Potom sa celá procedúra opakuje. Až keď konečne to nemilosrdné slnko zapadne za škaredé paneláky sa človek upokojí a o zopár minút, zasa precitne k vedomiu a rozhodne že potrebuje ochladiť hlavu. Pretočím sa dva krát, čo zabezpečí pád na zem. Mňa od zeme delí ešte perina a nejaká zbytočná učebnica, ktorá by spáchala samovraždu, keby počula všetky tie oplzlosti, v tej chvíli šeptom zakričané na jej účet. Štvornožky doplazím k vaňi, do ktorej záverečná fáza vlezu vyzerá ako zhodenie vorvaňa cez palubu interkontinentálneho parníku. Hlavu strčím pod prúd vody, vlažnej vody. Naštastie si uvedomujem že po studenej by mi hlava explodovala po celej kúpelni a asi aj na kúsku chodby, pretože, kto by sa v takom stave namáhal zatvoriť dvere. Tu nastáva moment, keď tento stav šialenej blúznivosti končí a človek má vidinu peknej budúcnosti. Samozrejme, pár dní si aj po tejto sprche poležíme, alebo teda samozrejme v súčasnosti, posedíme doma. Nemôžem si protirečiť, takže túto fázu si pár flákačských detí dobre užije vysedávaním pred počítačom, či pred telkou a nezabudne vysmiať celú triedu že aké majú uši, že chodia do školy. Nuž taký je život. My ostatní sedíme znudení pred počítačom, plným desiatkami nových filmov, seriálov alebo hier. Po pár dňoch sa to dostane ale do takého stavu, že každý film sa po desiatich minútach začne zdať nudný a iné seriály radšej neskúšame, lebo si až dobre uvedomujeme počet zabitých hodín. Zúfalo pozeráme z okna na škaredé paneláky, ktoré sa zdajú v magicky krásnych, prvých jarných lúčoch každý deň staršie a staršie. Kontrast zateplenia s ošúpanou farbou, ktorá bola pravdepodobne kedysi oranžová, pôsobí žalostne a preto moje oči, túžiace vidieť svetlozelené listy mocných stromov sa lesknú, pravda, jednak teplotou, ale jednak túžbou prejsť ten jeden kilometer do obyčajnej prírody, ktorá je aj tak trikrát zaujímavejšia než tieto pseudooranžové štvorčeky s bielymi okrajmi.